Byli jsme tady také. Vietnamská komunita nejen ve fotografii od 90. let

Libuše Jarcovjáková se ve své tvorbě již od druhé poloviny 70. let soustředila mimo jiné na národnostní, etnické, sexuální či jinak marginalizované skupiny. Svou pozornost zaměřovala i na kubánskou či vietnamskou komunitu, přičemž právě Vietnamce a Vietnamky v Praze nejen fotografovala, ale také doučovala český jazyk. U příležitosti výstavy Libuše Jarcovjákové proběhnou dvě kratší přednášky, v rámci nichž se historička umění Denisa Tomková a vizuální umělkyně Kvet Nguyen zaměří na inkluzivní kolektivní paměť a diasporickou zkušenost vietnamské komunity zachycenou nejen ve fotografii. Ve svých příspěvcích budou vycházet jak z uměleckohistorický, tak sociologický pozic. Následovat bude diskuze. 

Denisa Tomková: Emancipačná estetika umelectva druhej generácie vietnamskej diaspóry v Českej republike a na Slovensku 

Emancipačná estetika spája prípadové štúdie z postsocialistického stredoeurópskeho regiónu (Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Slovensko), aby ukázala, ako môže umenie poskytnúť kritickú podporu rodovo, sexuálne a rasovo podmieneným skupinám. Emancipačná estetika poukazuje na posun v chápaní umeleckého diela a estetickej skúsenosti, ktorá je skôr trvalá ako bezprostredná, upriamuje pozornosť na danú komunitu. Emancipačná estetika nadväzuje na líniu konceptualizácie slabého odporu, queer umenia zlyhania a politiky zraniteľnosti. Okrem toho, vychádzajúc z myslenia feministických spisovateliek a teoretičiek, konceptualizácia zohľadňuje materiálne požiadavky a sociálne, ekonomické a vzdelávacie možnosti v umeleckej produkcii. Emancipačná estetika tiež zdôrazňuje, že vylúčenie konkrétnej umeleckej produkcie je stále prítomné ako dôsledok estetickej diskriminácie, v ktorej je niektoré umenie vnímané ako naivné, etnické, primitívne, nevzdelané alebo folklórne, a preto ponúka dekoloniálne čítanie týchto praktík. Príspevok zdôrazňuje, ako emancipačná estetika plní dôležitú funkciu v boji proti nárastu nacionalizmu, homofóbie, transfóbie a xenofóbie v regióne a zároveň prispieva k budovaniu inkluzívnej kolektívnej pamäti, ktorá emancipuje systematicky marginalizovaných jednotlivcov. Tento príspevok sa konkrétne zameriava na emancipačnú estetiku umelectva druhej generácie vietnamskej diaspóry. Diela umelkýň Anny Tran, Quynh Trang Tran, Kvet Nguyen a umelca Minh Trang Tran, spochybňujú kolektívnu amnéziu vynechávania vietnamských príbehov v postsocialistickom vedomí. Ich umelecké projekty ponúkajú emancipáciu tým, že preklenujú medzigeneračnú priepasť medzi rodičmi a deťmi vietnamského migranstva, zaznamenávajú nevypovedané príbehy migrácie postsocialistických subjektov a archivujú spomienky vietnamskej diaspóry v tomto regióne. 

Denisa Tomková je odbornou asistentkou na Fakulte Humanitních Studií na Karlovej univerzite v Prahe. Doktorát v odbore vizuálna kultúra získala z University of Aberdeen vo Veľkej Británii (2019). Ako kurátorka edičných programov v Kunsthalle Bratislava vytvorila projekt Critical Thinking Series a editovala antológiu Wandering Concepts / Putujúce koncepty (2023). Jej monografia Empowering Aesthetics. Contemporary Art from Post-Socialist Central Europe vyjde vo vydavateľstve Bloomsbury (2025). 

Prítomnosť Vietnamcov*iek v Československu mala byť dočasná, v rámci troj až päť ročnej mobility, dnes je vietnamská komunita v oboch štátoch oficiálnou a na Slovensku prvou mimoeurópskou národnostnou menšinou. Posledné vlny dohodárov, kam patril aj môj otec, prichádzajúce pred rokom 1989, stáli po Nežnej revolúcii pred veľkým rozhodnutím: zostať alebo sa vrátiť. Inými slovami, využiť jedinú možnosť stabilného zárobku s rizikom nestabilnej politickej situácie alebo vrátiť sa domov s prázdnymi rukami a možnými dlhmi. Obraz tohto prelomového obdobia ilustrujú periodiká tesne pred koncom spoluprác medzi vietnamskou a československou vládou ako aj oficiálne fotografie tlačovej agentúry. Skoré 90. roky v Československu nám tak potom dnes ukazujú najmä archívne články magazínov a časopisov alebo televízne reportáže. 

Vo svojom umeleckom výskume kladiem dôraz na komunitný fotografický archív, alebo tzv. anti-archív, ktorý poskytuje doplňujúcu, miestami opačnú stranu oficiálneho záznamu. Diasporické skúsenosti v otvorenom priestore môžu poukazovať na konkrétnejšie detaily každodenného života, ktoré mohli médiám uniknúť alebo sa na ne nesústredili. Aké boli 90-ky v porovnaní s rokmi, ktoré im predchádzali? Aký význam vytvára diasporický archív konfrontovaný s oficiálnymi materiálmi? Ako môže prehovoriť plocha fotografického obrazu do súčasnosti? 

Kvet Nguyen (Hoa Nguyen Thi) je vizuálna umelkyňa a v súčasnosti doktorandka na Katedre fotografie a nových médií (Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave). Je laureátkou Ceny Oskára Čepana 2024. Pravidelne vystavuje v Európe, ale aj mimo nej, svoje práce vystavovala v Kanade a vo Vietname. Kvet sa témam inakosti a identity aktívne venuje aj mimo svojich umeleckých projektov. V roku 2018 napríklad spolu s reportérmi Denníka N pripravila reportáž o Vietnamcoch na Slovensku, ktorá získala Novinársku cenu. Je autorkou knihy Všetko, čo nás spája (2024), ktorá zachytáva príbeh migrácie jej rodiny a jej dospievania ako slovensko-vietnamskej národnosti. Jej dielo Archív návratov (2021) je súčasťou zbierky Krajskej galérie výtvarného umenia v Zlíne (CZ).